Iste ste sa už stretli s nejakou formou agresivity na internete. Možno šlo o argumentačnú vojnu – tzv. flame war, ktorá sa zvrhla na osočovanie a nadávanie, alebo ste dostali výhražný, či urážajúci email. Možno niekto vytvoril falošný profil s vaším menom, alebo vám ukradol fotky z vášho mobilu, ktoré potom rozposielal iným ľuďom, aby vás zosmiešnil. Ak sa vám nič také osobne nestalo, vedzte, že isté percento detí na školách takéto správanie už zažilo, alebo zažíva. Nemeckí výskumníci uvádzajú, že takýchto detí v Nemecku môže byť až 600 tisíc (asi 5 % populácie školopovinných detí). Na Slovensku sa podľa výskumu VÚDPaP s nejakou formou agresívneho správania cez internet stretla približne 1/3 detí 9. ročníka základných škôl (Balážová, Gregussová, Tomková, 2010). Deti okrem toho samé uvádzajú, že bývajú nielen obeťami, ale aj aktérmi takéhoto správania. Najčastejšie si sami „robia srandu“ z druhých, taktiež uvádzajú, že už niekomu nadávali cez internet.
Prečo si deti ubližujú cez internet?
Pre deti je často možnosť šikanovať iné dieťa cez internet spôsobom, ako vyjadrujú svoju agresivitu, frustráciu alebo sa mstia. Niekedy tak robia pre zábavu, alebo pre to, že sa nudia a majú k dispozícii veľa času a technologických „hračiek“, ktorými tento čas „zabíjajú“. Mnoho z nich to robí, pretože si myslia, že to je zábavné a tým pútajú pozornosť vo vrstovníckej skupine. Niektorí mladí ľudia ani nevedia, že to, čo robia môže nejakým spôsobom ubližovať druhým ľuďom, nemyslia na dôsledky svojho konania.
Dieťa alebo mladý človek je ešte vo svojom morálnom vývoji nezrelé (čo je prirodzené), a preto mnohokrát nie je schopné vnímať negatívne dôsledky svojich činov na iných. Často pochopí, že robilo niečo zlé, čo ublížilo inému až vtedy, keď mu to niekto dospelý vysvetlí. Prikláňame sa k názoru, že veľká väčšina detí sa stane aktérom šikanovania pod vplyvom rovesníckej skupiny (aby sa zapáčili, boli zaujímaví, prípadne sa takto pomstili iným).
Všeobecný pohľad na šikanovanie v prostredí školy
Pedagóg ako prirodzená autorita by sa mal žiakom pokúsiť vysvetliť, že nie je správne schvaľovať a utajovať neprimerané až agresívne správanie niektorých žiakov. Nejedná sa o zahanbujúce správanie, ani žalovanie a treba si uvedomiť, že podanie takýchto informácii je naopak prejavom odvahy a zdravého sebavedomia detí. Mlčaním by pedagóg totižto nepriamo podporoval neprimerané správanie žiakov.
Pedagógovia by podľa Bendla (2003) mali viesť deti k tomu, že nikto z nich by nemal schvaľovať a odmeňovať agresívne správanie svojich spolužiakov, odsudzovať menej sympatické deti a prejavovať nekritickú obľubu sympatickým, populárnym spolužiakom. Mal by sa pokúsiť deťom vysvetliť, že by sa nemali nechať ovplyvniť a presvedčiť agresorom, aby mlčali. Nemali by sa pripájať zo strachu k žiakovi, ktorý šikanuje a k jeho partii, nemali by zostať ľahostajní voči prejavom takéhoto neprijateľného správania a mali by sa vyhnúť posmievaniu žiakovi, ktorý sa akokoľvek líši od ostatných, má iné názory a záujmy (Bendl, 2003).
Ak sa šikanovanie v triede vyskytne, pedagóg, neskôr prípadne školský psychológ by sa mal individuálne porozprávať s rodičmi agresora i obete. Neodporúča sa však spoločné stretnutie všetkých rodičov. Ak je situácia v triede vyhrotená, je rodičom agresora vhodné zdôrazniť, že šikanovanie je možné kvalifikovať ako trestný čin. Odporúča sa podať oficiálnu sťažnosť riaditeľovi školy a dať rodičom agresora podpísať prehlásenie o informovaní o prebiehajúcom vyšetrovaní prípadu. Často sa stáva, že rodičia agresora odmietajú pedagógovi veriť, že práve ich dieťa vyhľadáva konflikty podobného typu, poprípade je ich iniciátorom. Tu môže pomôcť hlbší rozhovor so školským psychológom, ktorý ma detailnejší prehľad o vzťahoch v triede. Je viacero možností, ako pristupovať k samotnému agresorovi. Najjednoduchšie je znížiť žiakovi známku zo správania, čo však má vo väčšine prípadov minimálny efekt, poprípade vylúčiť žiaka zo školy, v tomto prípade ale ide vyslovene o tzv. prehadzovanie si horúceho zemiaka. V rámci prevencie je možné zrealizovať v škole prednášky na tému šikanujúceho správania a jeho dôsledkov. Potrebné je zamerať zvýšenú pozornosť na nových žiakov, ktorí doplnia triedny kolektív, ako aj skvalitniť pedagogický dozor počas prestávok vo vyučovaní. Spomínanú tému je možné zakomponovať do vyučovacích hodín akými sú: etika, výtvarná výchova, v rámci ktorých sa žiaci môžu naplno realizovať a vyjadrovať svoje názory verbálne aj neverbálne. V rámci snahy o vytvorenie priateľskej klímy v triede, ako aj celoškolskej atmosféry je vhodné zorganizovať celo triednu, poprípade celoškolskú súťaž (písomnú, výtvarnú) na danú tému. Cieľom by mala byť snaha zviditeľniť fakt, že neprimerané správanie takéhoto charakteru nebude v škole tolerované a bude sa proti nemu permanentne bojovať všetkými dostupnými prostriedkami.
V praxi sa často stretávame s pasívnym, vyhýbavým postojom značnej časti pedagógov k šikanovaniu. Deti sú často sklamané tým, ako málo robia učitelia proti šikanovaniu, ako ho prehliadajú, ako podceňujú utrpenie obetí, ako polovičato a neobratne ho vyšetrujú a ako málo ho trestajú. Medzi pedagógmi často prevláda postoj typu: „ Nech si to deti vybavia medzi sebou!“ . Je skutočne optimálne nechať deti, aby sa na svojich drobných sporoch učili sebapresadzovať, robiť kompromisy, zmierovať sa atď., a to aj za cenu drobných krívd, ku ktorým pritom dochádza V prípade šikanovania to však neplatí, šikanovanie je vždy považované za školu bezprávia, bezohľadnosti a zbabelosti. Typickým predsudkom pedagógov – možno skôr výhovorkou, prečo nezasahujú – je názor, že pokus o riešenie by viedol len k tomu, že by sa šikanovanie ešte starostlivejšie tajilo, a inak by existovalo bez zmeny. Je potrebné si uvedomiť, že pokus o zastavenie šikanovania by aspoň žiakov ubezpečil, že pedagóg šikanovanie odsudzuje, čo má veľký morálny význam. Zo skúseností vieme, že mnohí učitelia ochotne a otvorene dokážu o šikanovaní hovoriť, mnohí však tvrdia, že na ich škole nie je šikanovanie problém, čím sa nepriamo snažia zatvárať oči pred tak vážnym problémom. To dokazuje, že učitelia, podobne ako iní dospelí, často nechápu, aké trýznivé je pre obete šikanovania, keď musia znášať vulgárne nadávky a iné urážky agresorov. Učitelia mnohokrát berú vážne len viditeľné následky šikanovania : zranenia a hmotné škody. Z takého postoja učiteľov vyplýva, že mimovoľne sympatizujú s agresormi, rešpektujú silu, ktorú reprezentujú, a dokonca môžeme hovoriť o určitom obdive k násiliu. Pedagógovia sa neraz podieľajú na averzii a dešpekte detského kolektívu k obetiam a nedokážu svoj postoj korigovať. Tým nepriamo vyjadrujú súhlas s agresiou a podporujú ju. Učiteľ môže dokonca mimovoľne dať sám podnet k šikanovaniu, keď nesprávne použije iróniu, alebo dokonca dieťa priamo pred triedou ponižuje. Jedným z dôvodov, prečo majú niektorí učitelia sklon šikanovanie ignorovať, a tým mu dávať priestor, je ich neschopnosť jednotlivé prípady vyšetriť a disciplinárne zvládnuť. Veľmi často im na to chýba tak odborná príprava, ako i podmienky.
Prvý balíček SCRE (1992) priniesol niektoré rady, ktoré môžu učiteľom pomôcť, keď sa v škole so šikanovaním stretnú:
● Zachovajte kľud.
● Zodpovednosť je na vašej strane, emotívne reakcie môžu žiaka, ktorý šikanuje, iba pobaviť a umožnia mu ovládnuť situáciu.
● Berte incident alebo správu o ňom celkom vážne.
● Čo najrýchlejšie začnite pracovať na postupe, ako tento jav v jeho správaní odstrániť. Dobre si rozmyslite, či by daná situácia mala byť riešená súkromne alebo verejne. Zistite, ktorí žiaci sú do danej situácie zapletení.
● Vyjadrite postihnutému svoje pochopenie: nesmie sa cítiť trápne alebo hlúpo.
● Ponúknite postihnutému konkrétnu pomoc, radu alebo podporu.
● Žiakovi, ktorý šikanuje, jasne naznačte, že s jeho chovaním nesúhlasíte.
● Pomôžte žiakovi, ktorý šikanuje, pozrieť sa na problém očami toho, ktorého sa šikanovanie dotýka.
● Pokiaľ musíte, žiaka, ktorý šikanuje, potrestajte, ale je potrebné dávať si veľký pozor na to, ako to urobíte: agresívna reakcia totižto signalizuje, že kto má moc, má i právo šikanovať.
● Veľmi jasne treba žiakovi vysvetliť, ako a prečo ho trestáte.
Zapojenie ostatných:
● Záležitosť oznámte vedeniu školy alebo inej zodpovednej osobe, napríklad výchovnému poradcovi alebo triednemu učiteľovi.
● Informujte kolegov, pokiaľ k incidentu došlo v prostredí, v ktorom by všetci mali byť opatrní, napríklad na WC.
● Pošlite rodičom jasnú a výstižnú správu a uistite ich, že máte záujem
prípad riešiť za ich pomoci.
Záverečné kroky:
● Dávajte si pozor, aby ste incident v kolektíve ďalej nepripomínali.
● Pokiaľ odhalíte spúšťací faktor, pokúste sa vopred novému výskytu incidentu zabrániť.
Čo nesmieme urobiť:
● Obeť odmietnuť, ale na druhej strane ani ju úzkostlivo chrániť, najmä vtedy, ak si chce pomôcť sama.
● Považovať žiaka, ktorý šikanoval, za neustále zlého: pokúste sa s ním individuálne a objektívne zhodnotiť jeho vlastné správanie.
● Pokúsiť sa utajiť incident pred rodičmi obeti alebo žiaka, ktorý šikanoval.
● Pozvať si rodičov do školy, pokiaľ nemáte pripravený konštruktívny plán, ktorý môžete obidvom stranám predložiť.
Dôvody neoznámenia šikanovania obeťami:
Z mnohých štúdií vyplýva, že zásadným problémom v boji proti šikanovaniu je odpor obetí dané incidenty hlásiť. Štúdia šikanovania na jednej strednej škole spracovaná Sewelllem (1999) označila osem typických dôvodov, prečo žiaci šikanovanie učiteľom neoznámili:
● Mysleli si, že v ich prípade nejde o šikanovanie.
● Mali zmysel pre triedny kolektív a cítili, že by to bol od nich voči spolužiakom podraz.
● Báli sa odplaty žiaka, ktorý ich šikanuje alebo iných spolužiakov.
● Predpokladali, že spoločnosť od nich očakáva, že budú schopní sa o seba samostatne postarať a hanbili sa priznať, že sú obeťou šikanovania.
● Mysleli si, že k šikanovaniu dochádza iba ich vlastnou vinou.
● Boli schopní zvládnuť šikanovanie vlastnými silami alebo ho znášať.
● Nemali dostatok príležitostí pohovoriť si s učiteľom.
● Boli presvedčení, že problém nemá žiadne reálne riešenie, a preto im nikto nebude môcť pomôcť.
Prístup školy k boju proti šikanovaniu:
Z mnohých výskumov sa dozvedáme, že vypracovanie celoškolskej stratégie v boji proti šikanovaniu je nevyhnutné. Má veľký vplyv znižovať mieru šikanovania a vo veľkej miere napomáha šikanovaným žiakom. Súčasne sa však dokázalo, že tieto programy a stratégie sú účinnejšie na základných školách ako na stredných školách. Súbor programov, ktoré sú zamerané na boj proti šikanovaniu, navrhuje postupy, ktoré sa so šikanovaním zaoberajú už v rámci obecného kurikula PSHE. Napríklad balíček DFEs vymenúva celý rad kľúčových otázok, ktoré je vhodné pri riešení tohto problému si položiť:
● Čo je to šikanovanie?
● Čo je príčinou šikanovania?
● Ako sa cíti šikanovaný žiak a ako žiak, ktorý šikanuje?
● Aký dopad má šikanovanie na šikanovaných žiakov, tých, ktorí
šikanujú a na pozorovateľov šikanovania?
● Aká by bola naša škola, keby šikanovanie tolerovala?
● Prečo nemáme šikanovať jeden druhého?
Spolupráca medzi organizáciami:
Tu je dôležité poznamenať, že šikanovaním sa nemôže zaoberať iba škola, ale musí spolupracovať s rôznymi organizáciami: charitatívnymi, zdravotníckymi či organizáciami, ktoré sa zaoberajú duševným zdravím človeka. Ich spoluprácou vzniklo množstvo poradenských a asistenčných služieb (dvojstranných pohovorov, telefonických liniek pomoci a webových stránok). Na základe ich vzájomnej spolupráce vznikli podnety na tieto aktivity, ktoré môžu zamedziť šikanovaniu na školách:
● Celoškolský program boja so šikanovaním – všetci zamestnanci školy musia byť oboznámení s bojom školy proti šikanovaniu. Do programu je potrebné zapojiť žiakov aj rodičov. Program proti šikanovaniu musí byť prístupný v zborovni, na školských nástenkách a v školských knižniciach.
● Pozitívny duch školy – boj školy proti šikanovaniu silno podporuje pozitívna školská atmosféra, pretože ak v nej žiaci žijú, tým skôr si sú schopní uvedomiť, že nechcú ubližovať iným a cítia potrebu chovať sa k sebe navzájom pozitívne.
● Pozor na unáhlené závery – vo svojich súdoch musíme byť veľmi opatrní, musíme veľmi pozorne počúvať, čo nám je rozprávané zo strany zúčastnených a súčasne by sme si mali ich výroky a tvrdenia overiť u ostatných.
● Pracovné krúžky – v krúžkoch tohto zamerania sa žiaci stretávajú preto, aby identifikovali problémy a navrhli riešenie. Daný proces sa skladá z piatich základných krokov, ktoré sa cyklicky opakujú:
– identifikácia problému,
– vypracovanie analýzy problému,
– navrhnutie riešenia,
– prednesenie navrhnutého riešenia,
– zhodnotenie navrhnutého riešenia.
Sledovanie situácie:
Je dôležité, aby sme na škole venovali veľkú pozornosť monitorovaniu prípadného šikanovania, na základe ktorého budeme schopní dospieť k záveru, že šikanovanie sa vždy odohráva podľa určitých vzorov, v určitom čase, na určitom mieste a obeťami šikanovania sa stávajú spravidla tie isté typy žiakov.
Zmierenie:
Ide o taký spôsob riešenia šikanovania, pri ktorom pomáhame aktérovi šikanovania a jeho obeti riešiť vzniknutý problém spoločnými silami. Tu patria tri základné spôsoby riešenia danej situácie:
– metóda spoločného záujmu
– metóda bez obvinených
– metóda žiackej poradne
Metóda spoločného záujmu
Tento prístup bol navrhnutý Pikasom (1989), ktorý sa snaží viesť žiakov k tomu, aby si sami uvedomili, že šikanovanie je potrebné riešiť. V prvej fáze vedie učiteľ nekonfrontačný rozhovor so skupinou šikanujúcich. Jednotlivých žiakov posudzuje jednotlivo v rozhovoroch, ktoré trvajú približne 10-20 minút. Učiteľ postupuje podľa vopred daného scenára a vedie jednotlivých žiakov k tomu, aby pripustili tú možnosť, že sa obeť trápi a aby vyjadrili svoju ochotu pomôcť napríklad tým, že si obeť v budúcnosti nebudú všímať alebo si k nej dokonca nájdu svoju cestu. V druhej fáze vyjadrí učiteľ počas rozhovoru obeti šikanovania svoju podporu. Ak sa jedná o obeť, ktorá šikanovanie provokuje, pokúsi sa mu učiteľ vysvetliť, že takýmto spôsobom chovania problém iba zhoršuje a poradí mu, čo má v tomto smere urobiť a ako sa má zmeniť. V tretej fáze si učiteľ pohovorí tak so šikanovaným žiakom, ako aj s jeho obeťou. Tento rozhovor sa odohráva asi o týždeň neskôr. Vo štvrtej fáze sa stretávajú všetci zúčastnení žiaci a spoločne sa dohodnú, že sa v budúcnosti budú správať rozumne.
Metóda bez obvinených
Tento prístup je podobný, ale menej náročný ako prístup spoločného názoru v tom zmysle, že v tomto prípade sa kladú menšie nároky na kvalifikáciu pedagóga a na postup, ktorý je potrebný v tejto metóde dodržiavať. Robinson a Maines (1998) popisujú základné kroky tejto
metódy:
– pohovoriť si s obeťou šikanovania,
– zorganizovať schôdzku všetkých zúčastnených,
– vysvetliť problém,
– vysvetliť zúčastneným, že za riešenie problému sú zodpovední všetci rovnako,
– požiadať zúčastnených o návrhy riešenia,
– nechať rozhodnutie na nich,
– zísť sa s nimi opäť a overiť si situáciu.
Metóda žiackej poradne
Táto metóda sa snaží viesť týraného žiaka k tomu, aby o svojich problémoch povedal spolužiakovi, ktorý má túto poradňu na starosti. V žiackych poradniach by mali pracovať žiaci, ktorí majú schopnosť aktívne počúvať a nezneužívajú svoje pozície. Mali by mať dôveru ostatných spolužiakov a ich záujmom by malo byť vyriešenie šikanovania medzi spolužiakmi bez prítomnosti dospelej osoby.
Školskí poradcovia
Je na škodu veci, že počet škôl, ktoré majú školských poradcov, je veľmi malý. Prieskumy však ukázali, že práve títo odborníci môžu mieru výskytu šikanovania na školách znížiť. Odborne dokážu pomôcť šikanovaným vyrovnať sa s touto skutočnosťou a osvojiť si spôsoby na obranu proti konfliktu. Takisto ich učia zvládnuť stratégie, ktoré znižujú riziko odmietnutia šikanovaných spolužiakov a dokážu ich naučiť vysporiadať sa s krutým, agresívnym chovaním spolužiakov.
Zapojenie nepriamych účastníkov
Často sa stáva, že svedkami šikanovania sú žiaci, ktorí nie sú jeho priamymi účastníkmi. Týchto žiakov však môžeme požiadať, aby k šikanovaniu zaujali svoje stanovisko: aby vyjadrili svoj prípadný nesúhlas so šikanovaním, aby o danom probléme povedali učiteľovi, aby sa s agresorom šikanovania prestali kamarátiť…
Tréning asertivity pre týraných žiakov
V minulosti prebehlo viacero pokusov, ktorých cieľom bolo zapojiť týraných žiakov do kurzov asertívneho chovania, v ktorých sa mali naučiť nesťažovať sa a nepodliehať situáciám, keď ich niekto zosmiešňuje alebo uráža. Týmito tréningami mali obete šikanovania získať silu a naučiť sa, ako na šikanovanie reagovať nie násilne a spôsobom, ktorý situáciu nezhorší, ale práve naopak ju zmierni. Naučia sa veľmi vhodne a priliehavo využívať asertívnu frázu typu „ Nepáči sami, čo robíš a chcem, aby si to už nerobil.“ Lines (2001) tvrdí, že schopnosť reagovať na posmešky a nadávky pomocou trefných, vtipných poznámok patrí k účinným spôsobom obrany.
Zameranie sa na žiakov, ktorí by sa mohli stať obeťami šikanovania
Z praxe už pedagóg dokáže predpokladať, ktorým žiakom hrozí nebezpečenstvo, že sa stanú obeťou šikanovania. Ide o žiakov napríklad s rečovou chybou, ryšavou farbou vlasov, inou farbou pleti, žiakov s nadváhou… Učitelia by preto mali veľmi pozorne sledovať, či práve týmto žiakom nie je ubližované, no súčasne by na nich v triede nemali upozorňovať. Z vlastných skúseností vieme, že problém šikanovania má viaceré úskalia a nedostatky. Uvádzame tie, s ktorými sme sa osobne stretli v riešení tohto problému, prípadne inými prejavmi poruchového správania žiakov stredných škôl:
● Neochota, nedôvera komunikácie žiakov so svojimi učiteľmi.
● Veľmi nízka spolupráca rodičov so školou (často totižto platí, že keď je problémový žiak, ešte problematickejší býva rodič, pretože práve on svojou nesprávnou výchovou či vzorom správania spôsobuje rovnaké správanie u svojho dieťaťa).
● V odbornej literatúre sa často hovorí o potrebe školského psychológa na školách, ale táto pozícia neustále absentuje, hoci žiakov s problémovým správaním neustále pribúda. Na škole tak chýba odborník, ktorý by dokázal dané problémy kompetentne riešiť.
● Výchovní poradcovia majú na svoju prácu minimálny časový priestor. Neexistuje totižto iba problém šikanovania, ktorý musí výchovný poradca riešiť. Navrhujeme, aby bola výchovnému poradcovi vyučovacia povinnosť znížená vo väčšej miere v tom prípade, ak na škole nepracuje školský psychológ.
● Školám sa odporúča úzka spolupráca s PPP, ktoré však nestíhajú riešiť problémy jednotlivých škôl, čo spôsobuje, že konkrétny prípad a jeho riešenie sa dlho odkladá, čo vzbudzuje u žiakov a rodičov pocit, že sa s problémom nič nerobí.
● Osvedčená je spolupráca s konkrétnymi odborníkmi formou prednášok či besied. Avšak aj tu absentuje dostatok tých, ktorí sú školám ochotní poskytnúť dané služby.
● Taktiež sme dospeli k záveru, že existuje veľká nejednotnosť v riešení problémov v správaní sa žiakov na jednotlivých stredných školách a ich postihoch. Uvedomujeme si, že jednotný spôsob riešenia problémov žiakov s poruchami v správaní neexistuje, každý prípad je iný, ale žiaci by mali vopred vedieť, čo im hrozí, ak budú ubližovať druhým, nechodiť do školy, užívať drogy… Záverom môžeme konštatovať, že v oblasti prevencie šikanovania a ďalších poruchových foriem správania sa žiakov sa vo svete i na Slovensku už urobilo a robí veľa. Avšak zároveň musíme akceptovať fakt, že neustále narastá výskyt sociálno-patologických javov a preto je stále veľmi aktuálne naďalej pokračovať v multirezortnom úsilí realizovať prevenciu sociálno-patologických foriem správania žiakov až do obdobia dospelosti.
Aktuálnou formou šikanovania je kyberšikanovanie
Kyberšikanovanie v škole sa ťažšie dokazuje, keďže tým miestom, kde prebieha, je internet. Mnoho učiteľov si tak povie, že to nie je záležitosť školy. Pravda je však taká, že kyberšikanovanie sa najčastejšie vyskytuje medzi spolužiakmi z triedy (alebo z jednej školy), čo je najužšia rovesnícka skupina, s ktorou je dieťa v kontakte. Škola má povinnosť riešiť akýkoľvek incident šikanovania, ktorý sa vyskytne medzi jej žiakmi. Pedagóg je kľúčovou postavou, ktorá tu môže zohrať veľmi významnú úlohu. Učiteľ sa do veľkej miery podieľa na formovaní zdravých vzťahov v triede a zvyšuje imunitu voči šikanovaniu. Ak pedagóg zistí, že v jeho triede sa vyskytlo kyberšikanovanie (napr. že deti založili niekomu falošný zosmiešňujúci profil na sociálnej sieti), nemal by mlčať. V prípade, ak usúdite, že zatiaľ nejde o veľmi závažné šikanovanie, skúste uplatniť nasledujúci postup:
- Uložte si všetky dostupné dôkazy vo forme .jpg alebo iných obrázkov, ešte pred tým ako by mohli byť vymazané.
- V ďalšej fáze by ste mali zistiť najviac o tom, kto sú aktéri šikanovania – kto je iniciátorom a kto je obeťou. Zároveň sa odporúča s deťmi aspoň na jednej vyučovacej hodine hovoriť formou workshopu o tom, čo je to kyberšikanovanie. Ako sme už spomenuli vyššie, mnoho detí si vôbec neuvedomuje, čo svojím konaním spôsobujú. Často stačí sa s nimi porozprávať na túto tému. Témy na diskusiu:
– čo je kyberšikanovanie
– rôzne príbehy kyberšikanovania a ich následky
– formy kyberšikanovania
– netiketa výchova k rešpektovaniu druhých a zodpovednosť za vlastné správanie na
Internete
– čo robiť ak si šikanujúci
- Upozornite administrátora predmetnej stránky o porušovaní etiky na jeho stránke. Väčšina administrátorov reaguje na takéto sťažnosti okamžite.
- Kontaktujte školského alebo poradenského psychológa, ktorý je trénovaný na takúto prácu a vie vám poradiť, ako postupovať.
V prípade, že vyhodnotíte, že ide o závažnejšiu formu šikanovania a predchádzajúce kroky neboli úspešné, navrhujeme:
- Kontaktovať rodičov obete aj agresora a vysvetliť im, čo sa stalo a upozorniť ich na to, že ich dieťa je pravdepodobne obeťou alebo iniciátorom šikanovania. Zapojiť ich do spolupráce pri riešení šikanovania.
- Oznámiť vedeniu školy túto skutočnosť a požiadať o pomoc pri riešení situácie.
- Kontaktovať právnika a políciu.
Nezabudnite: Kyberšikanovanie sa ľahšie rieši v začiatkoch, než keď prerastie do epidémie!
